Aktuálna téma

Zamestnávatelia, ktorí zabezpečujú stravovanie svojich zamestnancov, musia riešiť aj mnohé daňové súvislosti. Výdavky vynaložené v súvislosti so stravovaním sú u zamestnávateľa za určitých presne stanovených podmienok výdavkom znižujúcim zdaniteľné príjmy. Sú to však nielen podmienky upravené v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“), ale aj podmienky upravené v súvisiacich pracovnoprávnych predpisoch. V tejto súvislosti treba uviesť, že s účinnosťou od 1. júna 2018 sa zvýšili sumy stravného pri pracovnej ceste pre jednotlivé časové pásma podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), a tým sa zvýšil aj limit príspevku zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov.

Výdavky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov patria do skupiny výdavkov na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie zamestnancov. Základné podmienky pre ich uplatnenie v daňových výdavkoch sú zadefinované v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorého musí ísť o výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP, ak tento zákon neustanovuje inak.

Zároveň ide o limitované výdavky podľa § 19 ods. 1 ZDP, pretože v § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 ZDP je ustanovené, že výdavky vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov sú daňovo uznané len v tom prípade, ak sú poskytované za podmienok a vo výške ustanovených osobitným predpisom. Osobitným predpisom, na ktorý sa odvoláva citované ustanovenie zákona o dani z príjmov, je zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“).

Osobitne treba posudzovať stravovanie fyzických osôb – podnikateľov, kde limitujúcim zákonom je ZDP, a to úpravou v § 19 ods. 2 písm. p).

Zabezpečenie stravovania zamestnávateľom

Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom v pracovnom pomere vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, a to priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako 4 hodiny. Zamestnávateľ je teda povinný zabezpečiť stravovanie zamestnancovi, ktorý:

• na svojom pracovisku vykonáva prácu viac ako štyri hodiny,
• odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku viac ako štyri hodiny a potom bol vyslaný na pracovnú cestu.

Príklad č. 1:

Zamestnanec, ktorý bol v konkrétny pracovný deň 4 hodiny u lekára, pri osemhodinovom pracovnom dni odpracoval do konca zmeny iba 4 hodiny. Takýto zamestnanec nemá nárok na zabezpečenie stravovania, pretože podľa § 152 Zákonníka práce podmienkou pre uplatnenie nároku na poskytnutie stravy je, aby v rámci pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny.

Nárok na zabezpečenie stravovania v tento deň môže vzniknúť zamestnancovi len v tom prípade, ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie aj počas takejto ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci.

***

Príklad č. 2:

Zamestnanec po odpracovaní 4,5 hodiny na svojom pravidelnom pracovisku nastúpil v ten istý deň na pracovnú cestu, ktorá trvala 6 hodín.

Zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu má nárok na stravné podľa ustanovenia § 5 zákona o cestovných náhradách vo výške ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín. Zároveň má zamestnanec nárok aj na poskytnutie stravy zamestnávateľom na pracovisku, pretože odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku v tento deň viac ako štyri hodiny.

***

Zamestnávateľ môže podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov:

• upraviť podmienky stravovania aj vtedy, keď zamestnanec čerpá dovolenku, keď je práceneschopným, prípadne pri iných prekážkach v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
• umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
• rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie napríklad o zamestnancov pracujúcich na základe dohody o vykonaní práce, konateľov a podobne.

V uvedených prípadoch zamestnávateľ síce nemá zákonnú povinnosť poskytnúť stravovanie, ale ak sa tak rozhodne po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, potom je povinný zabezpečiť takto upravené stravovanie dotknutým osobám za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom.

Zástupcami zamestnancov podľa § 11a Zákonníka práce sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. V družstve, kde je súčasťou členstva aj pracovnoprávny vzťah člena k družstvu, je na účely Zákonníka práce zástupcom zamestnancov osobitný orgán družstva volený členskou schôdzou.

V prípade, že u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov a Zákonník práce vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce môže konať zamestnávateľ aj samostatne.

(viac sa dočítate na www.daneauctovnictvo.sk)