Cestovné náhrady

Na základe Vašej odpovede ohľadom zákona o cestovných náhradach poprosím o vysvetlenie § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. Zo znenia ktorého vyplýva, že zamestnávateľ môže so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, dohodnúť v pracovnej zmluve odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 25 % z ustanovenej sumy stravného. Z uvedeného vyplýva, že vyplácať diéty (podľa vyplneného cestovného príkazu) vo výške o 25 % vyššej, než je suma stravného stanovená opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, je poskytovanie stravného v zmysle zákona o cestovných náhradách (ide o ustanovenie tohto zákona), a teda v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p., z čoho vyplýva, že ide o oprávnený daňový výdavok a následne nie je potrebné dodaniť ani príjem zamestnancov podľa § 5 ods. 5 písm. a) ZDP. Je naša interpretácia správna? Zároveň ak vychádzame z ustanovenia § 5 ods. ods. 3 zákona o cestovných náhradách, ak zamestnávateľ vyslaním na pracovnú cestu, ktorá trvá menej ako 5 hodín, neumožní zamestnancovi stravovať sa zvyčajným spôsobom, môže mu poskytnúť stravné až do sumy stravného ustanovenej pre časové pásmo 5-12 hodín alebo zabezpečiť bezplatné stravovanie. Keďže naši zamestnanci uvedené spĺňajú a cca 10 dní v mesiaci práve v čase obeda musia absolvovať pracovné cesty v trvaní menej ako 5 hodín, z nášho pohľadu majú nárok na poskytnutie stravného v čase 5-12 hodín a vzhľadom na spoločné ustanovenia zákona o cestovných náhradách možno náhrady podľa uvedeného zákona paušalizovať. Máme za to, že náš postup je v zmysle zákona o cest. náhradách správny a aj tieto náhrady sú teda daňovo uznané.