Daňová kontrola a oprava auta

Slovenská firma A (platiteľ podľa § 4 zákona o DPH) dal opraviť svoje firemné vozidlá u slovenskej firmy B- autoservise (tiež platiteľ podľa § 4). Daňoví kontrolóri nechcú uznať odpočet, pričom skutkový stav je takýto:

Daňový subjekt A odovzdal správcovi tieto dôkazy: samotnú prijatú faktúru, zaúčtovanie faktúry, zaplatenie faktúry (VBU), zaúčtovanie zaplatenia faktúry, objednávku k faktúre, zákazkový list k faktúre, záznamy DPH, kontrolný výkaz DPH, zoznam majetku, v ktorom je uvedené vozidlo. Náš dodávateľ B, ktorého DU preveroval tiež odovzdal správcovi tie isté doklady: samotnú faktúru, zaúčtovanie faktúry, zaplatenie faktúry (VBU), zaúčtovanie zaplatenia faktúry, objednávku k faktúre, zákazkový list k faktúre, záznamy DPH, kontrolný výkaz DPH. Následne daňový úrad vypočul svedka, konateľa nášho dodávateľa, ktorý dodanie riadne potvrdil. Správca nášmu subjektu tu vytkol to, že nebolo možné zistiť pôvod použitého materiálu v účtovníctve nášho dodávateľa. Tiež že dodávateľ označil viacerých zamestnancov, ktorí opravovali auto a viacerých subdodávateľov, od ktorých mohol nakúpiť tento použitý materiál. Jediným zisteným nedostatkom správcu je to, že dodávateľ neposkytol správcovi dane nejakú pomocnú evidenciu, ale to nemôže byť zahrnuté do daňového bremena daňového subjektu. Následne správca zaslal ešte výzvy firmám C a D, sú to subdodávateľské firmy nášho dodávateľa B, aby správca mohol preveriť vznik daňovej povinnosti pri dodaní týchto súčiastok. Títo subdodávatelia neprevzali výzvy a na náklade toho správca dospel k nasledovným záverom: správca nadobudol obavy, že k dodávke služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach. Správca dane preto dospel k záveru, že nie je možné preveriť pôvod súčiastok ani hodnovernosť faktúr, preto neexistujú dôkazy o dodržaní zásady neutrality DPH, a tou že základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. To podľa ich znamená, že daň musí byť najskôr do štátneho rozpočtu odvedená. Správca tiež uvádza, že dodržal § 3/1 daňového poriadku a že na tie rozsudky súdneho dvora na ktoré poukazujeme, považuje správca dane za neopodstatnené a nebude sa k im vyjadrovať. Naša argumentácia k hore uvedeným sa dá zhrnúť takto: Hore uvedenými dôkazmi daňový subjekt plne vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, neviem že k oprave auta aký dôkaz by mohol byť ešte poskytnutý, ktorý daňový subjekt vie vlastnou činnosťou zabezpečiť. Toto je uvedené okrem iných aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR (NRSR): Rozsudok číslo 1/2011: Ak je nesporná existencia nakúpeného plnenia a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré má povinnosť daňový subjekt štandardne archivovať, od následného nadštandardného vyšetrovacieho (forenzného) dokazovania. Súd prihliadal aj na judikatúru ESD (C-354/03, C-355/03, C-484/03), že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu (Rozsudok NS SR 3Sžf/1/2011). Tiež: 8Sžf/9/2013. Ak by naša firma aj pripustila, že ide o rovnocenné dôkazy, čo je aj tak nezmysel, lebo na strane daňového úradu je len absencia dôkazu, potom ide o vyrovnaný, rovnovážny dôkazný stav (tvrdenie voči tvrdeniu)- teda Správca dane nemá dôkaznú oporu pre svoje tvrdenie. Predmetom chyby správcu dane je výklad práva – teda to, že použitý výklad práva nie je ústavne súladný. Podľa článku 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. je Slovenská republika právny štát. Každý môže konať, čo mu zákon nezakazuje (článok 2). Výklad všetkých zákonov musí byť v súlade s ústavou (článok 152). V právnom štáte sa garantuje stabilita rozhodovania súdov a štátnych orgánov (rovnaké veci rovnako), preto má význam dôvodiť už existujúcou judikatúrou (výklad článku 1). Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je neohraničené, daňové úrady by mali požadovať dôkazy, ktoré majú logiku a sú dostupné činnosťou kontrolovaného daňového subjektu (požadované dôkazy daňový subjekt nevie zabezpečiť). Takže podľa nás Správca dane takto požaduje dôkazné bremeno nepatriace nášmu daňovému subjektu, správca dane uplatňuje princíp kolektívnej viny na náš subjekt, správca dane vykladá zákony nekompetentne a hlboko účelovo. Aký je Váš nestranný názor v danej veci?